Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

MATKA TEREZA O EUCHARISTII

            Hoci Matka Tereza od počiatku svojho apoštolátu pre chudobných trpela duchovnou tmou, po celý čas prechovávala úctu k Eucharistii a čerpala z nej veľkú silu. Hovorila: „Svätá omša je pre mňa duchovnou potravou, ktorá ma drží pri živote. Nedokázala by som byť bez nej ani jediný deň alebo jedinú hodinu môjho života. V hostii vidím Krista v podobe chleba, v slumoch ho vidím v úbohej a žalostnej podobe chudobných, v znetvorených a zničených telách, v deťoch, v zomierajúcich...“
            Keď ju raz pozvali do moslimského štátu Jemen, aby tam otvorila misijnú stanicu, súhlasila s tým s jedinou podmienkou: „Prídeme, ak bude môcť byť pri nás kňaz, aby nám slávil každý deň svätú omšu. Lebo inak nebudeme mať silu vydržať.“ Dostala povolenie a jej sestry začali pracovať medzi malomocnými. Jeden vysoký moslimský duchovný o tom povedal: „Po celé tie roky som si myslel, že Ježiš bol len prorokom ako Mohamed. No teraz som sa presvedčil o tom, že Ježiš musí byť Boh, keď robí sestry schopnými takou veľkou láskou milovať tých najchudobnejších.“
            O inej udalosti, ktorá sa stala v Indii, Matka Tereza porozprávala: „Šla som s niekoľkými sestrami na Eucharistický kongres. Mala som tam prehovoriť k prítomným. No cestou som videla dvoch zomierajúcich. Zostala som pri nich a povedala som sestrám, aby išli na kongres bezo mňa. Niektorí sa aj nahnevali, že som neprišla. No ja, ktorá som odišla, aby som sa klaňala Kristovi v podobe chleba, našla som ho na ulici v podobe dvoch zomierajúcich. Ostala som pri nich, aby som sa mu klaňala v nich.“
            Aj svoje mladé sestry často povzbudzovala: „,Keď chcete naozaj rásť v láske, tak choďte k Ježišovi v Eucharistii a klaňajte sa mu.’ V minulosti sme mali v našej kongregácii týždenne jednu hodinu poklony. V roku 1973 sme sa rozhodli, že budeme mať jednu hodinu poklony každý deň. Máme veľa práce. No odkedy máme poklonu každý deň, naša láska k Ježišovi je vrúcnejšia, naše vzájomné pochopenie plnšie, naša láska k biednym súcitnejšia a počet povolaní sa zdvojnásobil.“

                                                                                                 (zdroj: časopis Víťazstvo Srdca)